Dominik Hatiar

Podľa dnešného (19/03/2019)  článku denníka Pravda ťažia ceny energií Slovákov najviac v celej EÚ. Výdavky na energie tvoria takmer štvrinu rozdpočtov domácností. V rebríčku hodnotenia energetickej chudoby v EÚ sme na tom najhoršie.

Nespravodlivo drahý prúd zvýši nerovnosti

Zatiaľ čo domácnosti v Bulharsku platia len 10 eur za 100 kWh elektriny, Slovákov vyšlo minulý rok 100 kWh na 14,4 €. Takéto ceny platia aj Holanďania, aj keď ich príjmy sú 3x vyššie. Dokonca aj regióne V4 máme najdrahšie ceny prúdu pre domácnosti, ako aj priemysel.

Zároveň sa od ÚRSO dozvedáme, že ceny prúdu porastú v priemere o 6% , na východe Slovenska až do 10%. Takéto navýšenie je veľmi  neférové, keďže už dnes platia domácnosti na východe Slovenska o 20% viac ako na západe. Pritom chudobné domácnosti na toto doplatia najviac, lebo nemajú zavedený plyn a tak musia kúriť drahou elektrinou.

Zvýšenie cien bude bolieť najmä nižšie a stredne príjmové domácnosti, ktoré míňajú už teraz medzi 20-30% platu na energiu. Mať teplo a čím svietiť by   nemalo pripravovať rodinné rozpočty o štvrtinu príjmov.

Kto môže za vyššie ceny?

Podľa vlády môžu za navýšenie ceny komodít a emisných povoleniek na európskych trhoch. Tieto položky ale môžu len za tretinu finálnej ceny, zvyšok tvoria faktory takmer plne pod gesciou vlády. Pravými dôvodmi drahého prúdu sú vládou regulované položky  ceny, ktoré sa už roky neznižujú: dotovanie spaľovania a ťažby lesov a znečisťujúceho uhlia, meškajúca dostavba Mochoviec, pokazená privatizácia a štedro regulované zisky distribučných spoločností.

Toľko uhlia si Slováci od Mikuláša nezaslúžia

Každým kliknutím na myšku posielame Čičmancovom na Hornej Nitre eurocenty navyše. Na ťažbu nekvalitného uhlia dostávajú bane od štátu 115 miliónov ročne bez toho, aby vytvorili zisk, alebo dokonca elektrinu. Nie nadarmo koluje medzi ľuďmi vtip, že na Hornej Nitre vypukol požiar a zhorelo všetko okrem uhlia.

Pálenie hnedého uhlia takisto produkuje množstvo emisií oxidu uhličitého (CO₂), ktorého vypúšťanie je spoplatňované povolenkami  EÚ. Cena povoleniek na 2.5 milióna ton emisií CO2 z uhoľných elektrární vo Vojanoch a Novákoch vyjde Slovensko na 50 miliónov eur ročne – pre porovnanie, to je napríklad suma ktorú priemerne minie 11-tisíc slovenských domácností na jedlo za rok! Túto sumu musia znášať slovenské elektrárne a teda aj naše peňaženky.  V neposlednom rade za uhlie platíme vlastným zdravím a zvýšeným výskytom rakoviny v širokom okolí.

Dotujeme výrub a spaľovanie cenného dreva z národných parkov

Rúbanie zdravých lesov na pálenie dreva je najtrestuhodnejší spôsob produkcie elektriny. Nielenže produkuje množstvo CO2, ktoré by inak ostalo uchytené v stromoch, ale je aj veľmi energeticky neefektívne. Štát dokonca spaľovanie tohto dreva štedro dotuje 80 eurami za MWh. Na biomasu by sa pri tom malo spaľovať len nekvalitné, či zostatkové drevo z drevovýroby.

O tomto zločine na slovenských lesoch sa hovorilo aj na klimatickej konferencii v Katowiciach v pavilóne EÚ, na ktorej som sa minulý týždeň zúčastnil. Lesy treba chrániť pretože vďaka fotosyntéze premieňajú CO2 na kyslík, čím spomaľujú otepľovanie planéty. Ale nie, Slovensko ďalej ťaží ako zmyslu zbavené – až 9 miliónov stromov ročne. Tieto stromy by pri tom mohli za 7 rokov zachytiť asi toľko CO2, ako za rok vyprodukuje náš najväčší znečisťovateľ – košické železiarne.

Parlament nedávno síce spaľovanie kvalitného dreva zakázal, avšak škoda už bola napáchaná. Jasnú zodpovednosť tu opäť nesie ÚRSO, ktoré má kontrolovať kvalitu spaľovaného dreva.

Spackaná privatizácia a zlá regulácia

Slovensko má tiež jednu z najvyšších cien za distribúciu prúdu.  Počiatkom problému je Dzurindova privatizácia v roku 2002, ktorej chyby už nikto nenapravil. Tá nielen porušila zákon, že distribúcia zostane v štátnych rukách, ale aj vytvorila zlé pravidlá pre cenovú reguláciu.  Zvolila sa metóda, ktorá každoročne nabaľuje cenu prepravy elektriny o nové náklady. Zároveň vláda v roku 2001 medziročne zvýšila ceny za distribúciu o 75%, aby o privatizáciu bol vôbec záujem. Kvôli regulačnej metóde sa po tomto skoku ceny len ďalej zvyšovali.

Už dávno by sme mali najlacnejšiu elektrinu v EÚ, keby sme zmenili  reguláciu týchto prenosových sústav. Štát by mal v prvom rade obmedziť regulovaný zisk  (polo)štátnych spoločností v oblasti prenosu (Slovenská elektrizačná prenosová sústava (SEPS)) a distribúcie prúdu.  Zároveň by sme mali otvoriť trh lacnejším poskytovateľom podporných služieb v zahraničí, ako to navrhuje EÚ.

Ďalším dôvodom sú štedré dotácie pre solárne farmy, ktoré vyjdú domácnosti a priemysel na 400 miliónov eur ročne. Tie aj naďalej profitujú z niekoľko násobne vyšších výkupných cien, aj keď už sú schopné produkovať bez dotácií. Poplatky za obnoviteľné zdroje by pri tom mala znášať najmä štátna kasa, priemysel by od nich mohol byť úplne odbremenený, ako je tomu v Česku.

Európske riešenia

 Všetky tieto podoby  nevhodnej regulácia cien, dotácií a sieťových odvetví už napáchali príliš veľa škôd na našich peňaženkách, hospodárstve a ovzduší. Cenová regulácia na Slovensku zlyháva pri ochrane domácností a zároveň bráni dynamickému rozvoju trhu, prílevu nových investícií.

Slovensko preto potrebuje reguláciu, ktorá je predvídateľná a tvorí naozaj nízke ceny energií v súlade s odporúčaniami EÚ. Rovnako treba znížiť dotácie na zdroje energií, kde ich už netreba.

Okrem regulácie ale vieme domácnosti chrániť pred vysokými cenami ešte efektívnejšie cez investície do tepelnej izolácie domov a bytov. Obrovské medzery máme aj v energetickej efektívnosti nášho priemyslu, kde by sme tieto investície mali financovať cez príjmy z predaja emisných povoleniek. Výsledný nižší priemyselný dopyt zníži cenu pre všetkých odberateľov prúdu.

Zaviesť by sa mal aj špeciálny fond, ktorý poskytne pôžičky ľudom, ktorí dočasne nemajú dosť peňazí na zaplatenie účtov za elektrinu.

Hlavne však netreba zabudnúť na to , že všetky tieto riešenia sú buď požadované, odporúčané alebo dotované EÚ.  Pri lepšom využití jej opatrení nás mohli stáť šťastné, veselé a rozsvietené Vianoce o mnoho menej.